Mesto a jeho vlastný príbeh tanga
Tango na uruguajskom brehu: La Cumparsita a milonga
Prečo má Montevideo nárok byť jedným z dvoch rodisiek tanga – a jedna pieseň, ktorou takmer každá kapela v meste ešte stále vie uzavrieť noc.
Pozrite si vstupenky do Primuseum na GetYourGuide ↗Dve mestá, jedna rieka
| Nárok Montevidea | Nárok Buenos Aires | |
|---|---|---|
| Korene tanca | Vyrástlo v tých istých prístavných štvrtiach na tomto brehu Río de la Plata | Vyrástlo v tých istých prístavných štvrtiach na druhom brehu |
| Uznanie UNESCO | Súčasť spoločnej nominácie Argentíny a Uruguaja z roku 2009 | Tá istá spoločná nominácia |
| Hymna | „La Cumparsita“, ktorú napísal 18-ročný montevidejský študent, je od roku 1997 zo zákona kultúrnou a populárnou hymnou Uruguaja | Nahrali a preslávili ju generácie argentínskych orchestrov |
Jedna rieka, dve mestá, jeden tanec
Tango sa formovalo v 80. rokoch 19. storočia v chudobnejších prístavných štvrtiach na oboch brehoch Río de la Plata — Montevideo na jednom brehu, Buenos Aires na druhom. Rovnaká zmes európskych prisťahovalcov, komunít afrického pôvodu a vidieckych migrantov, ktorí sa presťahovali do oboch prístavných miest, spojila ich vlastnú hudbu — argentínsku milongu, španielsko-kubánsku habaneru a uruguajské candombe bubnovanie — do toho, čo sa stalo tangom. Nie je to tanec, ktorý by vymyslelo jedno mesto samo alebo si ho mohlo plne nárokovať, nech už rivalita medzi nimi návštevníkovi, ktorý počul len buenosaireskú verziu príbehu, naznačuje čokoľvek.
Zápis UNESCO s dvoma menami
V roku 2009 UNESCO pridalo tango na svoj Reprezentatívny zoznam nehmotného kultúrneho dedičstva ľudstva. Nomináciu predložili spoločne Argentína a Uruguaj — formálne, zdokumentované uznanie, že tanec patrí obom brehom rieky, nie jednému hlavnému mestu viac než druhému. Je to jeden z pomerne mála zápisov kultúrneho dedičstva UNESCO, ktoré spoločne držia dve krajiny, a uruguajskí propagátori cestovného ruchu sa oň opierajú ako o svoj najsilnejší dôkaz, že Montevideo nie je len poznámkou pod čiarou k buenosaireskému príbehu tanga.
Pieseň, ktorú študent napísal na požičanom klavíri
Gerardo Matos Rodríguez bol 18-ročný študent architektúry, keď napísal melódiu, z ktorej sa stala „La Cumparsita“ — vypracoval ju na klavíri v budove montevidejskej študentskej federácie, nie v profesionálnom štúdiu. Nechal priateľa ukázať noty kapelníkovi Robertovi Firpovi v Café La Giralda v Montevideu; Firpo ich prepracoval do plnej tango aranžmácie a premiéroval ju so svojím orchestrom v tej istej kaviarni 19. apríla 1917. Texty neskôr pridali argentínski autori Pascual Contursi a Enrique Maroni a spojená pieseň sa stala jedným z najnahrávanejších táng na svete.
Kultúrna a populárna hymna Uruguaja
V roku 1997 uruguajský parlament schválil zákon 16.905, ktorým sa „La Cumparsita“ stala kultúrnou a populárnou hymnou krajiny — formálna pocta odlišná od skutočnej uruguajskej štátnej hymny „Orientales, la Patria o la Tumba“, prijatej v roku 1833. Žiadne iné tango nemá takéto právne postavenie v Uruguaji ani v Argentíne a Montevideo tento fakt zvyčajne pripomína vždy, keď sa obe mestá hádajú o to, ktorému z nich tango vlastne patrí.
Milonga, vtedy a dnes
„Milonga“ má v tango dvojitú úlohu: je to staršia, rýchlejšia tanečná forma, ktorá prispela k vývoju tanga v 19. storočí, a zároveň je to moderný výraz pre spoločenský večer tanga, kde si domáci a návštevníci, ktorí vedia tancovať, zatancujú navzájom, namiesto toho, aby sledovali predstavenie. Montevideo má vlastnú milonga scénu, odlišnú od formátu večera s predstavením, akým je Primuseum — žiadna večera, žiadne sedenie pri predstavení, len tanečný parket, DJ alebo živá kapela a tanečníci, ktorí prišli tancovať, nie preto, aby im naservírovali jedlo.
Čo to znamená pre jeden večer v Primuseu
Vzhľadom na to, ako úzko sa „La Cumparsita“ spája práve s Montevideom, dá sa očakávať, že kapela ju počas večera niekedy zahrá — väčšina kapiel hrajúcich rioplatenské tango na oboch brehoch rieky ju v programe určenom pre návštevníkov považuje takmer za povinnú. Na konkrétny večer to však zaručené nie je, keďže presný zoznam skladieb závisí od toho, kto hrá a čo si publikum žiada, no je to ten najpravdepodobnejší želaný kúsok, ktorý si vypočujete, kým sa večer skončí.